kurátorka : Alexandra Tamásová 

otvorenie výstavy : 2.7.2022 

trvanie výstavy : 3.7 – 31.7.2022

Mladú maliarku Tero Abaffy poznáme najmä ako autorku Pičurdy – ženy so smajlíkom namiesto tváre. Pičurda sa pôvodne zrodila z autorkinho zaujatia ikonografiou Panny Márie, ktorú vnímala ako (dnes už neaktuálny) ideál ženskosti. Umelkyňa chcela vytvoriť vlastný symbol, ktorý by bol súčasný, a obsahoval by okrem idealizácie aj ironickú rovinu. Pičurda je tak do veľkej miery  feministickou kritikou nesplniteľných požiadaviek, ktoré na seba kladieme s cieľom dosiahnuť chimérický ideál. Porovnávame svoje reálne, komplikované a komplexné životy s kurátorovanými obrazmi na sociálnych sieťach, a následne aj samy prispievame k tomuto naratívu, keď postujeme fotky prikrášľujúce skutočnosť (vždy pozitívny smajlík namiesto celej škály emócií).

Ako napovedá názov výstavy, zvieratá reprezentujú na jednej strane isté aspekty ženy samotnej, sú jej alter egom, ale zároveň duchovným sprievodcom, či dokonca sexuálnym partnerom. Otáznik v názve dáva tušiť, že Tero Abaffy sa síce hlási k spiritualite, ale zároveň aj tu si drží odstup a typický nadhľad. Keď sa pýta, aké je tvoje duchovné (či totemové) zviera, zároveň kladie otázku, aká je súčasná žena? Na jednej strane nás ovplyvňujú zaužívané stereotypy, ktoré silou zotrvačnosti ešte stále pôsobia, zároveň sa prebúdza povedomie o možných nových rolách, aj starých, dávno zabudnutých schopnostiach. Obrazy ženy, s ktorými sa v spoločnosti stretávame, môžu byť ovplyvnené kresťanstvom, ezoterikou aj feminizmom. Zdalo by sa, že dnešná žena môže byť, čím chce, a často chce byť všetkým. Je výsledkom plurality sloboda, alebo naopak zmätok a neschopnosť rozhodovania?

Alexandra Tamásová, kurátorka

TERO ABAFFY (*1994, Bratislava)

vlastným menom Terézia Sadílková ukončila magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení u Doc. Vojtecha Kolenčíka na katedre grafika a iné médiá. S využitím odľahčujúceho dômyselného humoru autorka reaguje na problematiku skutočnej ženskej podstaty, rolových identít či spoločenských statusov a noriem. Ponúka tak vstup do jej osobného komentára, zároveň však divákovi necháva dostatok priestoru na vlastnú interpretáciu. Tero sa nestavia do role sudcu, ale do role aktívneho pozorovateľa. Všeobecné námety inšpirované fenoménom sociálnych médií sú zároveň veľmi osobné a existenčne sa dotýkajú jej života. Autorka otvára diskusiu s nenápadnou, neverbálnou ľahkosťou. Tvorí tak ideálnu kombináciu vizuálnej príťažlivosti, konceptuálnych komponentov a jemnej zmyselnosti.